Copyright © 2009 all right reserved
Design by TOLLjump
Historia
Menom činčila sa v prírodopise nazýva skupina juhoamerických hlodavcov, ktoré sa podobajú zajacom. Prírodopis rozoznáva dva druhy činčily, a to viskače a činčilu pravú. Obidva druhy žijú v Andách. Vyznačujú sa hodvábne mäkkou, šedou kožušinou, ktorej vlas je dlhý 3 - 5 cm, ktorý nazývame činčilový. Všetky druhy sú človeku užitočné mäsom a kožušinou.
Už v dobe Inkov spracuvávali Peruáci vlas činčily na šatky a iné látky, ktoré boli veľmi vyhľadávané. Tieto kožušiny sa dostávajú na územie Európy v 18. storočí cez Španielsko. Keďže je o tieto kožušiny veľký záujem začína byť kožušina činčily pravej nedostatkovým artiklom. Prebývajúci nedostatok pravých kožušinových zvierat nútil obchodníkov vyrábať napodobeniny kožuším týchto zvirat. A tak bolo len otázkou času, kedy sa niekto pokúsi vyšľachtiť králikov, ktorých prírodná farba kožušiny by sa podobala farbe srsti činčily pravej.
Prvé správy o králikovi Činčile sú z roku 1868kedy sa o tomto králikovi zmieňuje R. Darwin a v roku 1874 prof. F. Zurn. Ale nejde tu ešte o králika činčilu, ale o dnešného strieborného králika v najsvetlejsňšej variácii. Králik Činčila sa objavuje až v roku 1913 vo Francúzsku v chove ing. Dybowského.
Zafarbenie králika činčila je podmienené génom ,,Achi", ktorý stojí v albinotickej sérii za génom ,,AA", ktorý je základným faktorom pre farbu. V genetickom založení pre farbu srsti je len malý rozdiel medzi tzv. divokým sfarbením a sfarbením králika činčily, ktorý je len ochudobnený o žltý pigment. Pre králika činčilu je charakteristickým rysom vrstvenie sfarbenia vlasu. Ten je odspodu do dvoch tretín dĺžky tmavo modro-šedý, potom nasleduje asi 0,5 cm široký prúžok bielej farby, ktorý prechádza v čierne alebo biele končeky chlpov. Medzi týmito vrstevnato sfarbenými chlpami vynikajú celočierne pasíky. Toto vrstevnaté sfarbenie vynikne pri rozfúknutí srsti. Z vonku keď nie je srsť rozfúknutá sa farba činčily javí ako šedomodrá s čierno-bielym vlnovitým husienkovaním. Brucho je bielej farby so šedomodrou podstavou.
Pôvodný králik činčila bol malý vo váhe 2,5 až 3,5 kg svetlý s jemným husienkovaním. Z francúzska sa dostal v roku 1915 do Anglicka, kde nastalo rozdelenie na dva typy menší svetlejší a väčší tmavší. Väčší tyxp nazývame veľkou činčilou vyšľachtili Angličania krížením so železným belgickým obrom. Z Anglicka sa tento králik činčila dostal v roku 1920 do Švajčiarska a do Nemecka, oskiaľ sa rozšíril do ostatných stredoeurópskych štátov.
Roku 1922 - 1929, ktoré sú v znamení rozmachu európskeho králikarstva, sú začiatkom chovu králika činčily na území vtedajšieho Československa, sú to však i roky a doba chovateľských zmätkov, ktoré boli vyvolané tvarovou a mnohofarebnou rôznorodosťou tohto králika.
Vznik a pôvod plemena
Králik sfarbenia ,, Činčila,, sa prvýkrát objavil vo Francúzsku v chove Ing. Dybovského r. 1913. Sfarbením pripomínal, resp. imitoval Činčilu pravú - vlnatú ( existuje viacero druhov a poddruhov ), hlodavca, veľkosťou pripominajúceho našu veveričku, žijúceho v pohoriach Ánd s veľmi kvalitnou kožusňšinou, na trhu vysoko cennou, pre svoje vynikajúce tepelno - izolačné vlastnosti a nádherné sfarbenie. Kedže sa vyskytol králik tohoto sfarbenia, začalo sa s jeho šľachtením.
Pôvodný králik Činčila bol malý s hmotnosťou 2,5 - 3,5 kg. Z Francúzska sa r. 1915, dostal do Anglicka, kde bol rozdelený na dve typy. Väčší bol v ďalšej dobe šľachtený pomocou Belgického Obra železitého a dostal názov Činčila veľká (Čv). Z Anglicka sa Čv rozšírila cez Švajčiarsko do Nemecka a odtiaľ do vtedajšieho Československa. Klub chovateľov Čv bol založený r. 1963 v Kroměříži.
Menom činčila sa v prírodopise nazýva skupina juhoamerických hlodavcov, ktoré sa podobajú zajacom. Prírodopis rozoznáva dva druhy činčily, a to viskače a činčilu pravú. Obidva druhy žijú v Andách. Vyznačujú sa hodvábne mäkkou, šedou kožušinou, ktorej vlas je dlhý 3 - 5 cm, ktorý nazývame činčilový. Všetky druhy sú človeku užitočné mäsom a kožušinou.
Už v dobe Inkov spracuvávali Peruáci vlas činčily na šatky a iné látky, ktoré boli veľmi vyhľadávané. Tieto kožušiny sa dostávajú na územie Európy v 18. storočí cez Španielsko. Keďže je o tieto kožušiny veľký záujem začína byť kožušina činčily pravej nedostatkovým artiklom. Prebývajúci nedostatok pravých kožušinových zvierat nútil obchodníkov vyrábať napodobeniny kožuším týchto zvirat. A tak bolo len otázkou času, kedy sa niekto pokúsi vyšľachtiť králikov, ktorých prírodná farba kožušiny by sa podobala farbe srsti činčily pravej.
Prvé správy o králikovi Činčile sú z roku 1868kedy sa o tomto králikovi zmieňuje R. Darwin a v roku 1874 prof. F. Zurn. Ale nejde tu ešte o králika činčilu, ale o dnešného strieborného králika v najsvetlejsňšej variácii. Králik Činčila sa objavuje až v roku 1913 vo Francúzsku v chove ing. Dybowského.
Zafarbenie králika činčila je podmienené génom ,,Achi", ktorý stojí v albinotickej sérii za génom ,,AA", ktorý je základným faktorom pre farbu. V genetickom založení pre farbu srsti je len malý rozdiel medzi tzv. divokým sfarbením a sfarbením králika činčily, ktorý je len ochudobnený o žltý pigment. Pre králika činčilu je charakteristickým rysom vrstvenie sfarbenia vlasu. Ten je odspodu do dvoch tretín dĺžky tmavo modro-šedý, potom nasleduje asi 0,5 cm široký prúžok bielej farby, ktorý prechádza v čierne alebo biele končeky chlpov. Medzi týmito vrstevnato sfarbenými chlpami vynikajú celočierne pasíky. Toto vrstevnaté sfarbenie vynikne pri rozfúknutí srsti. Z vonku keď nie je srsť rozfúknutá sa farba činčily javí ako šedomodrá s čierno-bielym vlnovitým husienkovaním. Brucho je bielej farby so šedomodrou podstavou.
Pôvodný králik činčila bol malý vo váhe 2,5 až 3,5 kg svetlý s jemným husienkovaním. Z francúzska sa dostal v roku 1915 do Anglicka, kde nastalo rozdelenie na dva typy menší svetlejší a väčší tmavší. Väčší tyxp nazývame veľkou činčilou vyšľachtili Angličania krížením so železným belgickým obrom. Z Anglicka sa tento králik činčila dostal v roku 1920 do Švajčiarska a do Nemecka, oskiaľ sa rozšíril do ostatných stredoeurópskych štátov.
Roku 1922 - 1929, ktoré sú v znamení rozmachu európskeho králikarstva, sú začiatkom chovu králika činčily na území vtedajšieho Československa, sú to však i roky a doba chovateľských zmätkov, ktoré boli vyvolané tvarovou a mnohofarebnou rôznorodosťou tohto králika.
Vznik a pôvod plemena
Králik sfarbenia ,, Činčila,, sa prvýkrát objavil vo Francúzsku v chove Ing. Dybovského r. 1913. Sfarbením pripomínal, resp. imitoval Činčilu pravú - vlnatú ( existuje viacero druhov a poddruhov ), hlodavca, veľkosťou pripominajúceho našu veveričku, žijúceho v pohoriach Ánd s veľmi kvalitnou kožusňšinou, na trhu vysoko cennou, pre svoje vynikajúce tepelno - izolačné vlastnosti a nádherné sfarbenie. Kedže sa vyskytol králik tohoto sfarbenia, začalo sa s jeho šľachtením.
Pôvodný králik Činčila bol malý s hmotnosťou 2,5 - 3,5 kg. Z Francúzska sa r. 1915, dostal do Anglicka, kde bol rozdelený na dve typy. Väčší bol v ďalšej dobe šľachtený pomocou Belgického Obra železitého a dostal názov Činčila veľká (Čv). Z Anglicka sa Čv rozšírila cez Švajčiarsko do Nemecka a odtiaľ do vtedajšieho Československa. Klub chovateľov Čv bol založený r. 1963 v Kroměříži.